História

Staršie dejiny Zamaroviec

Rok 1208 je v kronike dejín obce Zamarovce ozaj magickým rokom, lebo sa týka prvej písomnej zmienky o obci, ktorá sa uvádza ako villa (dedina, obec) Samar. V tejto listine nitriansky župan Tomáš popisuje či vymedzuje o.i. chotárne hranice a sú v nej spomenuté aj Zamarovce. Ide o časť, kde sú uvedené hranice pôdy dediny Skala a chotárne hranice Zamaroviec. ?...super fluvium Wag ex parte ville Samar meta,...? (nad riekou Váh, sčasti hranica dediny Samar - Zamarovce).15


Názov obce (pôvodne osady), ktorej prvé domy postavili na tzv. Hornom konci, sa postupne menil. Patrila rodine Zamarovských a r.1241 sa spomína ako Zamar, 1245 Zamard, 1366 Zamard, 1374 Zomar, 1381 Zamarocz, 1418 Samard, 1420 Somar, 1471 Zamarowcz, 1480 Zamarow, 1516 Zamaroch, 1526 Zamarowcz, 1773 Zamarocz, Zamarowcze , 1786 Zamarocz, Somorócz,Zamarowce, 1808 Somárowce, Szamarócz, Szomorócz, Zamarócz, 1863 

Zamarocz, 1873-1902 Zamaróc, 1906-1913 Vágzamard, 1920 Zamarovce, Somárovce, 1927 Zamarovce.16 V tomto roku sa ustálil názov obce na Zamarovce. (V období 1.1.1972 do r.1990 boli miestnou časťou mesta Trenčín).

Pokiaľ ide o názov obce prichádzajú do úvahy niektoré varianty. Najpravdepodobnejší sa zdá byť variant o povozníkoch oslích záprahov či chovateľov ťažných zvierat.

Zaujímavé sú osudy obce. Je isté, že ju nadobudli služobníci hradu Trenčín za zásluhy. Niektorí z nich (Pousa, Andrej a Hypolit) podali pred kráľom Belom IV. 27.februára 1241 sťažnosť na Bensu, Pepryla, Cepka a Hostyňu zo Zamaroviec preto, lebo aj oni sú vraj služobníci hradu, ale neplatia mu poplatky. Napadnutí a obžalovaní argumentovali tým, že sú slobodní ľudia, ktorí sem prišli (vrátane ich predkov) z Nemecka, nikto im nerobil prekážky a navyše ako slobodní prispievajú hradu jedným ozbrojeným jazdcom od šiestich usadlostí.17

Svoje argumenty dokazovali ďalšími listinami, najmä uhorského kráľa Andreja, ktorý im udelil isté privilégiá. Dokázali tak aj skutočnosť, že sú hostia a slobodní ľudia, obrábajúci opustenú a neobrobenú pôdu.

Kráľ po vyšetrení tohto prípadu rozhodol, aby užívali aj s ich potomkami slobodu ako doteraz. Vylúčil tiež spory na tému tejto kauzy v budúcnosti a navyše ponúkol im prípadné vhodné postavenie či hodnosť na Trenčianskom hrade, ak sa budú o toto zaujímať.18 Súhlasili a o ich pôsobení na hrade Trenčín alebo v župnej správe či v iných funkciách sa zmienime v nasledovnej kapitole. Tiež preto, lebo obec Zamarovce je úzko spätá s rodinou Zamarovských až do 20.storočia.

ROD ZAMAROVSKÝCH

Dejiny rodu Zamarovských sa vinú vedno s dejinami obce Zamarovce od jej počiatkov a významne ovplyvnili jej vývoj. Rod patrí k najstarším a vplyvným rodom v bývalej Trenčianskej župe i v Uhorsku. Z týchto dôvodov si zasluhuje výraznejšiu pozornosť.

Pôvod, počiatky a vývoj rodu

Väčšina autorov sa prikláňa k nemeckému pôvodu rodu Zamarovských. Najstaršie zmienky o hosťoch v Trenčíne a jeho okolí sú z 13. storočia. Uvádza to aj Richard Marsina: ?Niekedy v posledných rokoch vlády Ondreja II. (1205-1235) sa viacerí hostia, súrodenci z Nemecka usadili v Zamarovciach a od nich odvodzuje svoj pôvod šľachtická rodina Zamarovských?. 19 Tu na margo treba poznamenať, že uvedený autor vo svojej štúdii cit. monografie sa zmieňuje o niektorých reáliách rodu Zamarovských (a Zamaroviec vôbec) i z ďalších období. Napr. konštatuje, že značnú časť ich archívu asi už pred rokom 1918 prevzalo rukopisné oddelenie Ústrednej knižnice Maďarskej akadémie vied v Budapešti.20 Ďalej spomína hranicu chotára Kubrej, ktorá sa začínala oproti majetku Vavrinca zo Zamaroviec.21


Pokiaľ ide o chotárne hranice Zamaroviec s Trenčínom v miestach popri chotári Kubrej, patril do nich vážsky ostrov vlastníka Benedikta zo Zamaroviec. Ohraničenie vykonala Nitrianska kapitula ako hodnoverené miesto z nariadenia kráľa Žigmunda Luxemburského, čo panovník potvrdil v listine z r.1417.22


14.apríla 1461 a 20.mája 1464 sa ako trenčiansky richtár spomína Osvald zo Zamaroviec-Osvald (Osvaldus) Zamarovský (Somarowski) a Osvald zo Zamaroviec (de Zamard). Medzitým vystupoval ako jeden zo 14 trenčianskych prísažných.23

Vo funkcii trenčianskeho richtára písal 14.apríla 1461 richtárovi a prísažným mesta Bratislavy o príchode Alžbety, matky kráľa Mateja Korívna do Trenčíne. Tu čakala na Katarínu (Kunku), dcéru Juraja z Poděbrad, ktorá sa mala stať kráľovou manželkou.24
(Richard Marsina v c.d. na s.63 publikuje fotokópiu listu trenčianskeho richtára Osvalda Somarowského z r.1461).

Ako potencionálnych (s otáznikom) trenčianskych richtárov R.Marsina uvádza: 1476
(máj 2) Bartolomeja mladšieho (innior), 1479 (máj 14), Bartolomeja staršieho (senior).25

V spojitosti so Zamarovcami je významnou listina villika (villicus=starosta, správca obce)
Michala, prísažných (inratus, inratus civis) a mešťanov Trenčína z 18.júna 1324. Táto listina bola dočasnou dosvedčovacou listinou o majetkovoprávnych záležitostiach zamarovských zemanov a vyhotovila ju Nitrianska kapitula ako hodnoverné miesto.26

Niektorí z rodu Zamarovských zo Zamaroviec sa stávali aj so svojimi rodinami zámožnými trenčianskymi mešťanmi a funkcionármi správy mesta.27

V súvislosti so štúdiou Z dejín bývalých dedín na území Trenčína, v časti o Zamarovciach (pozri pozn. 3 c.d.,sa M.Šišmiš dotýka aj prierezu rodu Zamarovských. Spomína ho tiež pri opise ďalších lokalít, napr. Hanzlíková (teraz miestna časť mesta Trenčín). Správne píše na s.245 predmet.štúdie c.d.: ?Osudy Zamaroviec sa spájajú predovšetkým s rodinou Zamarovských, ...?

Konštatovanie, že príslušníci rodu sa uplatnili (sprvu aj na ponuku samotného kráľa Bela IV. r.1241, ale aj neskôr) v službách hradu a mesta Trenčín, Trenčianskej župy, Nitrianskeho biskupstva či v iných inštitúciách a funkciách, je pomerne známe a dokladované.28

Pri stručnom vymenovaní jednotlivých funkcií a funkcionárov rodu Zamarovských bol už roku 1402 podžupanom Trenčianskej župy Mikuláš Zamarovský. Túto funkciu zastával roku 1421 Ondrej Zamarovský a roku 1474 ďalší Mikuláš-mladší. V neskoršom období bol kráľovským a tabulárnym sudcom Jozef Zamarovský (1748-1824) a jeho syn Florián (1789-1863) tabulárnym sudconm Trenčianskej a Nitrianskej župy. Viacero funkcií zastával Štefan Zamarovský (1816-1896): fiškál Nitrianskej diecézy a právny zástupca Nitrianskeho biskupstva v Kostolnej (od r.1855), hlavný právnik mesta Trenčín (od r.1861).29 V 15.storočí vystupuje ako člen mestskej rady v Trenčíne (prísažný) Juraj Zamarovský.

Z rodu Zamarovských boli činnými aj ďalší jeho členovia. Napr. r.1520 bol slúžnym Trenčianskej župy Leonard zo Zamaroviec. Juraj Somarovský bol trenčianskym richtárom r.1678-1680, kedy aj zomrel.30

Pomerne komplexný príspevok k bližšiemu poznaniu rodu Zamarovských zo širšieho kontextu, vychádzajúci z genealogického hľadiska i heuristicky-pramenne a prácne priniesla Viera Morišová na seminári k 80.narodeninám spisovateľa, publicistu a bádateľa Vojtecha Zamarovského r.1999. Príspevok na ucelenom priestore prispel významnou mierou do vydaného zborníka pri predmetnej príležitosti, navyše s priloženým rodokmeňom cit. rodu a poznámkovým aparátom.31

Hospodárstvo, majetky rodu

Majetkové pomery rodu Zamarovských sú tiež zaujímavé. Zamarovskí neboli len majetnejší zemania. Boli medzi nimi chudobnejší nielen jednotlivci, ale aj vetvy. Napr. r.1601 súpis obyvateľov Trenčína uvádza želiara Juraja Somarovského a Lukáša Somarovského, bytom v Žabinci (v cudzom dome), ktorý bol poddanskou dedinou Trenčína.32

Hoci Zamarovskí pochádzali z Nemecka, postupne sa začali pokladať za Slovákov. Aj listy písali po slovensky a ako študenti jezuitského gymnázia v Trenčíne sú v jeho matrike zapísaní Slováci a katolíci. Tak r.1655 je tu zapísaný Juraj Zamaróci a r.1699 Ladislav Somarovský. Podobne tomu bolo aj u rehoľníkov z tohto rodu, najmä jezuitov. Majetnejší zamarovskí zemania, resp. ich deti, navštevovali v Trenčíne jazuitské, neskôr piaristické gymnázium.33

V čase od 13. do 19.storočia prišli Zamarovskí o časť svojich rodinných majetkov v Zamarovciach. Matúč Čák Trenčiansky ich pozbavil časti majetku, avšak po jeho smrti im túto časť r.1322 vrátili na kráľov príkaz (Karol Róbert). Navyše neskôr získali majetky v ďalších 13 dedinách a načas boli spolumajiteľmi hradu Vršatec a jeho panstva.34 R.1341 si členovia rodu rozdelili na polovicu majetky v Zamarovciach. Ich drietomská vetva získala majetky v Klobušiciach, r.1370 získal Peter Zamarovský polovicu ľuborčianskeho panstva, jeho syn Benedikt r.1388 už vlastnil Klobušice, Vrtižer a Malú Ľuborču. R.1456 vlastnili Zamarovskí polovicu kúrie v Novej Vsi. Potom vzali do zálohu polovicu majetku v Chocholnej, r.1458 ho však vrátili. Ešte predtým Peter Zamarovský vzal do zálohu isté majetky v Drietome.

R.1419 sa potomkovia Petra písomne dohodli o vlastníctve majetku v Zamarovciach. Synovia Mikuláša Zamarovského Abrahám a Ján získali neskôr značnú časť zamarovského majetku.

Rodina Slopňaiova zo Slopnej získala v stredoveku časť majetkov rodiny Zamarovských v Zamarovciach, Dvorci, Klobušiciach, Iliavke, Drietome, Kochanovciach a v Záblatí. Aj rodina Záblatských získavala majetky Zamarovských. V Záblatí (býv. Veľké Záblatie) patrila Jurajovi Somarovskému (Zamarovskému) kúria s pôdou. R.1491 túto nehnuteľnosť menovaný Juraj predal Vavrincovi Záblatskému za 257 zlatých.

Keď uvedené údaje zhrnieme vychádza, že v stredoveku vlastnila rodina Zamarovských majetky v Zamarovciach, Klobušiciach, Ľuborči, Dvorci, Iliavke, Vrtižeri, Dulove, Chocholnej, Záblatí, Kochanoviach, Novej Vsi.36 O pozemky a majetky viedli časté a dohotrvajúce spory.

Z jednej vety rodiny Zamarovských pochádzali aj zemianske rodiny Hanzelovcov, Hrehorovcov, Országhovcov, Ujfalusiovcov a Vrbkovcov. To bolo v 15.storočí. Rodina Hanzelovcov sa v dedine postupne väčšmi presadila, čím dostala Hanzlíková meno po nej. Neskôr sa tu spomínajú rodiny Cajelovcov, Chepelovcov, Jarošovcov, Kavkovcov, Mužíkovcov a Zamarovských. R.1594 ptvrdzujú artikuly o užívaní spoločných lesov a pasienkov zemanmi a poddanými. Šimon Jesenský, trenčiansky richtár tu mal v tomto období v zálohu dve želiarske usadlosti od Hieronyma Zamarovského.

Ešte v stredoveku si bratia Abrahám a Ján Ivaničko rozdelili zamarovský majetok na polovicu. Neskôr vznikol z tohto aktu komplikovaný a dlhotrvajúci spor, lebo na majetok si robili nárok viacerí potomkovia.

Ďalší spor viedol v rokoch 1580-1582 František Zamarovský s trenčianskymi mešťanmi o záhrady pri Váhu. Tento stav mala ?na svedomí? rieka Váh, ktorá vytvorila koryto a ostrov na zamarovskom území a potom znova zmenila svoje koryto. Územie potom zarástlo vrbinou, vznikli tu pastviny a Trenčania na týchto miestach nakoniec vysadili ovocné stromy. František Zamarovský sa nechcel vzdať tohto územia a riešil to násilím (vnikol do záhrad). Spor sa dostal na dva roky pred Župný súd, ktorý uznal práva trenčianskych mešťanov. Spôsobené škody pripísal na konto Františka Zamarovského. Ten medzitým zomrel a spor prešiel na jeho manželku Barboru Trstiansku, ktorá sa potom vydala za Jána Záluského. Po prvom manželovi mala veno v troch sedliackych usadlostiach, ll roliach a polovici dvoch zemianych kúrií. Po jej smrti príbuzní nebohého Františka Zamarovského mienili odkúpiť naspäť uvedený majetok od Jána Záluského, avšak neuspeli.38

Ešte predtým Imrich Zamarovský predal svoj majetkový podiel v Zamarovciach Záluskovcom. Tí vykúpili od Zamarovských aj ďalšie majetky a role, vrátane tých, ktoré mali Zamarovskí v zálohu u iných vlastníkov.

Rodina Zamarovských po mnohé časy chcela kúpou získať uvedené majetky späť s odôvodnením, že nie sú predané ale iba založené. Čiastočne sa jej to podarilo r.1632 dohodou medzi Jánom Záluským (syn Andreja a Anny Ďoriovej) a ďalším Františkom Zamarovským. Záluskí mu mali zadarmo nechať roľu Široká a keď vyplatí 286 zlatých vrátia mu 7 rolí.

V určitej dobe mali Zamarovskí majetky aj v Hoštinej, Horných Ozorovciach, v Svrbiciach - podľa dokladu z r.1571, v Posádke a v Dolných Zeleniciach.

Štefan Zamarovský, ktorý bol v 19.storočí slúžnym v Senici, vlastnil tam majetok. S bratom Floriánom mali spoločného otca - každý z inej manželky. 28.apríla 1819 vyjadruje radosť v liste bratovi Floriánovi nad tým, že sa mu narodil syn Štefan. V senickej majetkovej kauze ich otec, na žiadosť Štefana, ohodnotil jeden diel na 1679 zlatých 22,5 denára.

R.1685 Imrich Jakušič a jeho manželka Polyxena, majiteľka vršateckého panstva, vlastnili majer aj s čeľaďou v Zamarovciach. Tá mala určité povinnosti: ročné odovzdanie hydiny pre panstvo a i. K majeru patrili 2 stodoly, 3 ovocné záhrady a na zeleninu, 4 oráčiny. Pôvodne mali 2 panské vinohrady, postupne zmenené na ornú pôdu.
V 17.storočí dostali časť majetku rodu v Zamarovciach jezuiti.43 Juraj Silvai, richtár mesta Trenčín, dostal totiž od Františka Somarovského postupne do zálohu 5 želiarskych usadlostí za 500 zlatých (r.1651) a 6 takýchto usadlostí s krčmou za 700 zlatých. Synovia Františka Somarovského dali do zálohu Jurajovi Silvaiovi spolu 13 želiarskych usadlostí a 10 rolí za 2385 zlatých. (Synovi Štefanovi ostalo hôrne právo).

Juraj Silvai však dostal 12.3.1654 do trvalej (večnej) držby od Františka Somarovského a jeho synov všetko, čo dostal od nich do zálohu a k tomu ešte kúriu za 1000 zlatých.

R.1655 Juraj Silvai predal uvedený zamarovský majetok trenčianskym jezuitom za 5500 zlatých. Jezuiti mali zmluvnú starostlivosť o Františka Somarovského až do jeho smrti, vrátane adekvátneho pohrebu.

Gróf Gabriel Ilešházi sa tiež zaujímal o spomínaný majetok, ale neuspel.František, Mikuláš a Juraj, synovia Františka Somarovského, sa s jezuitmi sporili pre nedodržanie dohôd jezuitmi, avšak keď od nich dostali 500 zlatých, od sporov ustúpili a majetok ostal jezuitom. Štefan Zamarovský a Adam Zamarovský kúpili v 19.storočí domy v Trenčíne. Deti Adama, ktoré dom zdedili, ho r.1930 predali.

Ako Adam, tak aj Štefan Zamarovský s manželkou kúpili tiež na Pivovarskej ulici v Trenčíne r.1923 dom. Štefan Zamarovský, pôvodne kominársky majster začal postupne podnikať. Mal parnú pílu, tehelňu a tiež obchod s drevom, koksom a stavebným materiálom. Činil sa aj vo verejnom živote (napr. ako funkcionár vo včelárskom spolku i včelárskej župe v Trenčíne - podpredseda). Narodil sa v kaštieli v Madočanoch na Liptove 3.6.1892. Bol to otec spisovateľa, publicistu, bádateľa a cestovateľa Vojtecha Zamarovského, ktorý pochádza teda z inej vety Zamarócich.

Pohľad na posledných členov rodu v Zamarovciach

Maďarizácia zasiahla a ovplyvnila v 19.storočí časť tých z rodu Zamarovských, ktorí pracovali v župnej správe, ako napr. Ján Zamaróci narodený v Zamarovciach r.1859.Poslední členovia rodu, bývajúci v Zamarovciach, sú prezentovaní ako významní právnici.

Takto je charakterizovaný Jozef (1747-1824), ktorý po štúdiách práva v Trnave pôsobil vo viacerých významných funkciách (advokát, kráľovský prokurát v Pešti, župný tabulárny sudca, prokurátor šľachtických rodín). Pochovaný je v Zamarovciach.

Ďalším bol Florián Zamaróci (1788-1863). Po štúdiách práva v Pešti sa stal tabulárnym sudcom pre Trenčiansku, Turčiansku a Nitriansku župu. Neskôr bol župným poručníkom i zástupcom podžupana. ?Úradničenie? ho však veľmi nezaujímalo, uchýlil sa do ústrania na zamarovskom majetku, kde sa venoval hospodáreniu. R.1831 dal v obci postaviť kaštieľ, ktorý v krátkom časovom období 6 rokov trikrát vyhorel spolu s vyše 500 ovcami a s dobytkom. Navyše po neúrodnom roku skoro zbankrotoval. Založil veľký vinohrad. Nakoniec odovzdal majetok svojim synom Ferdinandovi a Štefanovi.

Po štúdiu práva zložil advokátsku skúšku r.1847 Štefan Zamarovský (1819-1892). Nakoľko sa zapojil do revolučných udalostí r.1848 bol väznený v Bratislave a zakázali mu vykonávať advokáciu. Nakoniec prijal ponuku nitrianskeho biskupa Imricha Paluckého a od r.1855 sa stal advokátom panstva nitrianskeho biskupa v Kostolnej a diecéznym fiškáľom. R.1861 ho zvolili za hlavného právnika mesta Trenčín.

V Trenčíne býval do r.1880 v dome, ktorý mu zanechal jeho priateľ, advokát Július Šimom. Ten spáchal samovraždu pre nešťastnú lásku. V spomínanom roku 1880 sa presťahoval do Zamaroviec na majetok a venoval sa poľnohospodárstvu.

Knižnicu Zamarovských založil a vybudoval práve Štefan Zamaróci a strávil v nej veľkú časť dňa, ba i noci. Jeho vášňou bolo čítanie a študovanie. Knižnicu založil aj pre svoju rodinu. Na nákup kníh minul veľa peňazí a zaujímal sa najmä o históriu a archeológiu. Preto v menšej miere vyhľadával spoločnosť, hoci pri zriedkavých stretnutiach bol dobrým spoločníkom. Prejavil sa aj ako vášnivý zberateľ poštových známok. Oženil sa dvakrát. Prvý raz r.1858 vo Viedni s Jozefínou, dcérou baróna Františka Poupáca.

Mária Medňanská, dcéra slúžneho Ľudovíta Medňanského sa stala druhou Štefanovou manželkou. Jej brat Martin bol rímsko-katolíckym kňazom a spisovateľom, pričom používal pseudonymy, ako napr. Dušan Sava Pepkin a i. Pred smrťou býval v Istebníku a tu aj r.1889 zomrel. V Istebníku bola vydatá aj sestra Jozefína - za Pavla Žambokrékyho. V Zamarovciach bola vydatá sestra Malvína Lišková. Známe sú tiež životné osudy jej syna Alexandra, dôstojníka, bádateľa a lekára. Brázdil snežné pláne Aljašky, kde aj zahynul. Dcéra sestry Košťálovej, vydatej na Kysuciach, sa vydala za filozofa, akademika ČSAV a SAV Ladislava Szántóa (1894-1974).

Štefanovi Zamarócimu a Márie Medňanskej sa narodilo 7 detí, z nich Štefan sa stal tiež právnikom, potom sa odsťahoval do Budapešti. Po smrti svojho manžela Júsiusa Somošiho tak urobila aj Mária. Bývala v Záblatí a jej manžel je tu aj pochovaný. Ako šesťnástročný obchodnícky učeň zomrel v Bánovciach n.B.Gejza. Choromyseľnú Alojziu opatrovali v zamarovskom kaštieli, kde žili do smrti ešte Sidónia Gizela. Niekoľkí zamarovskí občania si na tieto dobrácke osoby pamätajú, podobne ako na bankového úradníka Jozefa. V l.svetovej vojne bol nadporučíkom známeho 71.trenčianskeho pešieho pluku v Kragujevci. Výnosom 
Okresnej ovetovej komisie v Trenčíne ho r.1942 vymenovali za predsedu miestnej osvetovej komisie v Zamarovciach. Roku 1959 zomrel.

Kvôli úplnšiemu sumáru je stručná zmienka o niektorých ďalších členoch rodu Zamarovských. Tak napr. z Malých Stankoviec (teraz zlúčené v obci Trenčianske Stankovce) pochádzal František Zamaróci. V 19.storočí žil s rodinou v Trenčíne a pracoval ako úradník na miesnom súde. Štefan Zamaróci zomrel v Trenčíne r.1903 ako 27-ročný. Vnuk Františka Zamaróciho Ladislav Zamaróci (v 19.stor.fiškáľ mesta Trenčín zomrel v Trenčíne r.1914 ako 72-ročný.47) Významným vedúcim pracovníkom v strojárskych závodoch v Maďarsku a USA 
bol strojný inžinier Eugen Zamaróczy (7.9.1891 v Trenčíne - 16.12.1957 v Budapešti). Vyštudoval na technickej univerzite v Budapešti.

Nerozlučné súčasti rodu Zamarovských

Archív rodu

Podľa R.Marsinu ?značnú časť archívu Zamarovských asi už pred rokom 1918 prevzalo rukopisné oddelenie Ústrednej knižnice Maďarskej akadémie vied v Budapešti.? Ďalšie údaje sú rozptýlené v rôznych archívoch, napr. aj v Maďarskom krajinskom archíve (Magyar Országos Levéltár) v Budapešti. Zachovanú časť archívu odkúpil od zákonitých dedičov Štátny archív v Bratislave. Určitý predmetný archívny materiál sa nachádza v Štátnom okresnom archíve v Trenčíne a, okrem iného, pod samostatným heslom ?Rod Zamaróczych zo Zamaroviec? je uložený dôležitý materiál v Štátnom oblastnom archíve v Bytči. Zaujímamé sú  
k tejto tématike dokumenty v Trenčianskom múzeu v Trenčíne a v jeho fotoarchíve. Nemožno neuviesť ani Iléšházyovský archív v ŠOBA Bytča, prekrývajúci sa aj s materiálmi o tunajšej obci.

Je veľkou škodou, že vzácny listinný materiál rodu (vrátane rodových privilégií) stratili počas 2.svetovej vojny i udalostí po nej r.1945.

Knižnica rodu

Knihy a knižnice budú mať vždy nezastupiteľné miesto v živote spoločnosti. Budovali si ich, spolu s archívmi, aj jednotlivé rody.Z tohto hľadiska rodu a rodinu Zamarovských v Zamarovciach patrí významné miesto. Budovanie ich knižnice sa ukázalo ako cieľavedomé, s entuziaznom, v postupnej dobe. Signovanie niekoľkých kníh Jozefom Zamarócim-Zamarovským (1748-1824), kráľovským tabulárom a tabulárnym sudcom poukazuje na skutočnosť, že táto rodina vlastnila knižnicu až v 18.storočí, avšak najväčší rozmach a rast zaznamenala v 19.storočí. spojená je hlavne s menom Štefana Zamaróciho-Zamarovského.

Štefan (JUDr.) bol vnukom Jozefa Zamarovského a synom Floriána Zamarovského. Na bratislavskej univerzite vyštudoval právo, do ktorého zaradili aj ekonómiu, chodil tiež na prednášky z filozofie. Rôzne zamestnania či funkcie, ktoré vykonával a zastával a z nich vyplývajúce teoretické doplňovanie osobných vedomostí, spolu s veľkou láskou ku knihám, ho doslova predurčili k budovaniu knižnice rodovej. Vykonával to rôznym spôsobom. Predovšetkým kúpou od kníhkupcov najmä v Trenčíne (aj u známeho Leopolda Gansela, kníhkupca a vlastníka kníhtlačiarne na dnešnom Mierovom námestí-na dome č.1 je pamätná tabuľa), výmenou, darmi a pod. Veľmi sa zaujímal o antikvárne knihy.

Signoval alebo presignovával knihy a prírastky (Podpis-priezvisko je latinský lebo maďarský). Niektoré knihy pochádzajú od viacerých významných osobností. Neskôr, po Štefanovej smrti sa o knižnicu starali Štefanov syn, tiež Štefan a tiež právnik, dcéra Sidónia, právnik a príbuzný Ján Zamarovský a iní až do 2.svetovej vojny.

Knižné exempláre sú tlačené zväčša latinsky, maďarsky, nemecky, ale aj anglicky, francúzsky, česky i slovensky. Chýbala však ich evidencia, boli bez inventárneho čísla.

V šesťdesiatych rokoch m.s. sa stala predmetom bádania autora tejto publikácie aj uvedená knižnica. Umiestnená bola vo veľkej sále kaštieľa, z ktorej viedli dvere na balkón nad cestou dnešnej Ulice Alexandra Lišku v Zamarovciach. Vo vzájomnej dôvere a s dovolením zákonitej dedičky p.Magdy Jancovekovej, strávil autor vzácne chvíle v tejto miestnosti, obklopený kultúrnym bohatstvom a aspoň trocha vnikal do neho.

Poznajúc hodnoty tejto knižnice odkúpil niektoré vybrané knihy terajší Štátny okresný archív v Trenčíne a neskôr väčšinu (zostatok) celej knižnice rodiny Zamarovských Trenčianske múzeum v Trenčíne (asi 4 tisíc zväzkov).

Pozn.: Zákonití dedičia rodiny Zamarovských v Zamarovciach vlastnia ešte niektoré vzácne historické predmety: fotografie, doklady, prsteňové pečatidlá, časti nábytku zo zamarovskej kúrie a i.49

Erb rodu

Mnohé rody a rodiny, mestá a obce, rôzne korporácie, cechy a i. sa snažili vlastniť svoj erb, ktorý by bol typický pre príslušný subjekt. Erby sa postupne vvyvíjali a podliehali i podliehajú stanoveným pravidlám, ktoré sú zahrnuté vo vednom odbore (aj pomocná veda historická) heraldika. Erby zvýrazňovali postavenie majiteľa a vo feudálnom Uhorsku dostávali k nim listiny (armáles) o povýšení do zemianskeho stavu.

Erb rodu Zamarovských nie je totožný s erbom obce Zamarovce. Možno sa s ním stretnúť na rôznych miestach. Vsadený je napr. pod štítom na čelnej strane kaštieľa na Ulici Alexandra Lišku, ktorý vlastnila rodina Zamarovských. Zobrazený je na smútočných oznámeniach (vlastní ich Trenčianske múzeum v Trenčíne), úmrtia 78-ročného Jozefa Zamarólczyho 29.augusta 1824 (jedno farebné a jedno čierno-biele) a úmrtia 56-ročného Štefana Szamaróczyho 23.6.1829. Erb vo farebnom vyhotovení vlastnia zákonití dedičia rodiny v Zamarovciach.

Poznatky a porovnania predstavujú erb rodu Zamarovských takto: V modrom štíte na zelenej pažiti vpravo stojaci, doľava hľadiaci bocian, ktorý drží v zobáku úhora. Oproti bocianoi stojí na zadných nohách osol a toto je v reálnych farbách. Spod koruny, ktorá je položená na turnajovej prilbe splývajú zlato-modré a strieborno-červené prikrývadlá. Klenotom je uprostred otvorených čiernych orlích krídel vyrastajúci osol ako v štíte. Erb je jedným zo symbolov šľachtických rodov. Rodina Zamarovských v Zamarovciach vlastnila a opatrovala vo svojom archíve armáles k rodovému erbu, ktorý im udelil ešte Belo IV. v 13.storočí. Podľa tohto armálesu vyhotovili predmetný erb. Žial, armáles chýba, tak ako mnoho ďalších cenných listín rodu Zamarovských. Možno sa nachádza v Budapešti alebo ho zničili na konci 2-svetovej vojny či krátko po nej.

Kaštieľ - kúria

Tieto objekty sú nemými dokladmi svojej doby a ich majiteľov a sú určitým šľachtickým symbolom.

Kaštieľ (aj kúria = zemianske vidiecke sídlo nižšej a strednej šľachty) rodiny Zamarovských v Zamarovciach postavili v prvej polovici 19.storočia. Objekt je stavbou v klasicistickom štýle s erbom Zamarovských a so stĺpovým portikom a tympanónom na osi vstupnej fasády.51

Kaštieľ - kúria na Ulici Alexandra Lišku č.l je stálou dominantou obce. Teraz ho vlastní od r.1973 nový súkromný majiteľ, ktorý ho odkúpil od zákonitých dedičov. Kaštieľ postihlo pred nedávnom nešťastie, keď uprostred noci v septembri 1998 začal zvnútra horieť a zachvátil ho požiar, ktorý objekt značne poškodil. Postupne ho opravujú, ale príčina požiaru nie je zatiaľ známa.

V lokalite Horného konca obce zvanej Brehy sa nachádzajú zrúcaniny, skôr trosky ešte staršej kúrie Zamarovských, pravdepodobne poškodenej počas povstania Františka II. Rákociho proti Habsburgovcom.52 Ako uvádza Kronika obce Zamarovce II. objekt zničili 14.8.1708 údajne na príkaz cisárskeho generála Siegberta Heistera.

Originál obrazu tejto kúrie od signovaného ale neidentifikovaného autora z r.1898 vlastnia zákonití dedičia rodiny Zamarovských. Obraz dal vyhotoviť na objednávku Štefan Zamarovský v Budapešti podľa zachovanej dokumentácie, o ktorej však t.č. nie sú žiadne vedomosti. Kópia tohto diela, ktorú vyhotovil podľa originálu Ján Kadlec (Pod Kopánky) sa nachádza v Klube dôchodcov (budova Kultúrneho domu) v Zamarovciach.

Teda aj opísané kúrie uzatvárajú jednu kapitolu osudov rodiny Zamarovských v Zamarovciach.

Hrobka - krypta rodiny Zamarovských

Stavba uzatvára ďalšiu kapitolu tejto rodiny. Nachádza sa na cintoríne v Zamarovciach, kde je istou dominantou. Na cintoríne začali pochovávať asi v 19.storočí. Niektoré pramene, napr. Kronika obce Zamarovce I., uvádzajú už rok 1781 (židov pochovávali v Trenčíne).

Hrobku či kryptu rodiny Zamarovských v Zamarovciach vystavali na spôsob kaplnky na konci 19. resp. začiatku 20.storočia.53 Pochovaní sú v nej niektorí z tých, ktorých sme  
spomínali: Štefan Zamaróci-Zamarovský st., jeho manželka Mária, rodená Medňanská, synovia Jozef, Gejza, dcéry Gizela, Sidónia a Alojzia. Ďalší syn Štefan, tiež právnik, sa neskôr presťahoval do Maďarska (Budapešť). Dcéra Mária, vydatá Somošiová, po smrti manžela Júliusa, s ktorým žila v Záblatí, tiež odišla do Budapešti. Štefan i Mária v Budapešti aj zomreli a sú tam pochovaní.

 

Ecce homo - ajhľa človek! Vnuknuté vyslovenie pri spätnom pohľade na osudy jedného z najstarších a významných šľachtických rodov v Uhorsku, na životné osudy jeho niektorých členov s akcentom na členov rodu a rodiny Zamarovských v Zamarovciach.

Posledný list kroniky rodiny Zamarovských zo Zamarovciach

Takouto metaforou možno uviesť pani Magdu Jancovekovú, obyvateľku Zamaroviec, zákonitú dedičku tejto rodiny. Je cenným pamätníkom a ochotnou spoločníčkou pri bežných diskusiách, hlavne však na tému jej zamarovskej rodiny. Často mal i má, okrem iných, tento pocit aj autor predkladanej publikácie, ktorý pani Magde vďačí za veľa konkrétnych poznatkov, potrebných pri príprave textu o rodine Zamarovských zo Zamaroviec. Má dcéru Alžbetu Begáňovú (tiež zákonitú dedičku a dve vnučky), ktorá ju dokáže vhodne doplniť.

Posledný list tejto kroniky je dopísaný a dočítaný a kroniku zatvárame.

V kontexte s rodom a rodinou Zamarovských zo Zamaroviec je treba uviesť, že k obci sa na určitý čas viazali známe rodiny Slopňaiova zo Slopnej (v súvislosti so získaním časti majetku Zamarovských v Zamarovciach v stredoveku), rodina z Tvrdomestíc a i.

DEJINY ZAMAROVIEC V NOVOVEKU (do r.1918)

Obyvatelia, hospodárstvo

Nasledujúci text by mal nadviazať na počiatky dejín Zamaroviec, staršie dejiny obce od r.1208 (teda od prvej písomnej zmienky o obci), s prihliadnutím na sybiózu obce a jej obyvateľov s rodom Zamarovských.

Vývoj obce pokračoval ďalej, čo dokazujú historické materiály, osobitne archívne. Ide najmä o Štátny okresný archív v Trenčíne a významný je z tohto hľadiska Štátny oblastný archív v Bytči. Nemožno zabudnúť na historický materiál v Trenčianskom múzeu v Trenčíne, nezastupiteľnú úlohu zohráva tiež dostupná literatúra.

Pokiaľ máme na mysli archívne pramene, archvíny materiál v cit.archíve v Trenčíne (ďalej len ŠOKA TN), je to cenný fond Katastrálny meračský úrad v Trenčíne 1850-1944 (Inventár vyhotovený r.1963). Menovite katastrálna mapa polí a lúk, zoznam majiteľov pozemkov, popis obecného chotára, tabuľka pozemkových výnosov, obecné prehľady pôdy, katastrálna pozemková kniha a i.

V bytčianskom archíve (ďalej len ŠOBA Bytča) je aj z pohľadu obce Zamarovce cenný už komentovaný fond ?Rod Zamarócy zo Zamaroviec?a ?Fond Ileškázi? Trenčín (1224) 1270-1860. Vyhotovený je k nemu Združený inventár, a urbáre Trenčianskeho panstva.

Po významnom archeologickom materiáli z lokality obce Zamarovce sú v Trenčianskom múzeu v Trenčíne uložené aj novšie (mladšie) zbierkové predmety, ktoré sa viažu na obec:
napr. rôzne oznámenia, pečať, portréty posledných členov rodu Zamarovských, fotografie a i., ale aj vyhľadávaná literatúra tamojšej knižnice.

To by boli asi hlavné pramenné zdroje potrebné k bádaniu a štúdiu dejín (do r.1918) obce Zamarovce. Samozrejme, jednotlivo možno nájsť adekvátny materiál aj inde, nevynímajúc ani maďarské zdroje.

Hospodárstvo obce Zamarovce a zamestnanie jej byvateľov sa vyvíjali vcelku v zhode s okolitými dedinami, okrem niekoľkých odchýliek či výnimiek. Pracovali ako poľnohospodári, vinohradníci, venovali sa chovu domácich úžitkových zvierat. Ba zamestnávali sa aj tkáčstvom, krajčírstvom, kováčstvom a ako krčmári.

Z hľadiska vývoja počtu domov a obyvateľov napr. roku 1566 mala obec 35 domov, 
r.1598 22 domov a 416 obyvateľov, r.1632 tu bývalo 35 rodín, r.1784 bolo v obci 53 domov a 416 obyvateľov, z toho 297 rím.-kat. náboženstva, 100 ev. a v. r 19 židov. R.1877 sa počet obyvateľov znížil na 280. R.1914 mala obec 50 domov (pozn.: ale už napr. r.1938 112 domov, 119 domácností a 675 obyvateľov).

Keď r.1685 vlasntil Imrich Jakušič a jeho manželka Polyxena, majiteľka vršateckého panstva, v Zamarovciach majer, mali tu majerníka s manželkou, voliara a pasáčku husí. Povinnoťou majerníkovej manželky bolo panstvu ročne odovzdať 25 kapúnov, 20 sliepok, 100 kurčiat a 100 vajec. Na majeri chovali vtedy štyri ťažné voly, sliepky, husi, kačice a morky. V držbe majerníka bola panská krčma, choval dve kravy a ďalší dobytok. Čeľadi mohol ponúknuť k jedeniu maslo.

K majeru patrili ešte traja želiari (inkulíni) a dvaja podželiari (všetci patrili k najchudobnejším poddaným roľníkom počas feudalizmu. Nazývali ich aj domkári, chalupníci, hofieri, hoštáci a pod.). Majitelia majera mali dve stodoly na obilie, tri ovocné a zeleninové záhrady a štyri oráčiny. Pestovali aj vinič na dvoch panských viniciach, z ktorých sa však neskôr stala orná pôda.

Vinohradníctvom sa zaoberali aj tunajší obyvatelia, poddaní. Potvrdzuje to rekonštruovaná mapa zo 17.storočia s vyznačenou chotárnou časťou Vinohrady, ktorú pod týmto názvom poznáme podnes a obraz so strapcom hrozna na neskorogoticko štítne najstaršej známej obecnej pečate.55 Jej pečatidlo vlastní Trenčianske múzeum v Trenčíne. Až potiaľto siahalo najsevernejšie položené územie Slovenska, kde sa urodilo hrozno.

Pozn.: Z týchto historických skutočností vychádza tiež terajší erb obce Zamarovce, jeden z obecných symbolov. V 19.storočí napadla a zničila vinič fyloxéra (je to škodca, ktorý vyciciava šťavu z koreňov viniča) a ukončila jeho pestovanie v tejto chotárnej časti. Podľa urbárnej komasácie rozdelili Zamarovce r.1772 medzi niekoľkých vlastníkov. Patrili k nim trenčianski jezuiti s 15 želiarmi, jedným podželiarom a štyrmi opustenými želiarskymi usadlosťami. Ďalšími vlastníkmi boli Imrich Köszeghy (Kösegi) so 6 želiarmi a tromi podželiarmi, Jozef Husár mal 7 želiarov a dvoch podželiarov, Pavel Zamarovský mal 6 želiarov a vdova po Jozefovi Zamarovskom 8 želiarov a jedného podželiara. Jedna želiarska usadlosť Imricha a Juraja Köszeghyho bola opustená.

Zamarovskí poddaní sa zamestnávali aj tkáčstvom a krajčírstvom. Napr. r.1673 tu bolo 9 tkáčov a jeden krajčír. Svoje výrobky zhotovovali z domácej vlny. Domáce tkáčstvo však, v 19.storočí, postupne zaniklo. V tomto storočí, r.1877 boli v obci dvaja krčmári a jeden kováč. Z domácich úžitkových zvierat chovali v tom čase 4 kone, 32 volov, 28 kráv, 23 ošípaných,
12 a oviec a jedného osla.

V sledovanom období nebola núdza o chotárne a majetkové spory medzi rôznymi účastníkmi. Nebolo tak ináč ani v Zamarovciach. (napr. spomínaný spor s mestom Trenčín o ostrov na Váhu).

Roku 1423 vydáva konvent kláštora sv.Hypolita zo Zobora svedectvo v majetkovom spore Štefana z Verbky (Hanzlíková), proti Abrahámovi a Jánovi zo Zamaroviec. Spor sa týkal rozdelenia zamarovského majetku a pokračoval i neskôr, kedy išlo o potomkov menovaných účastníkov.

Ešte roku 1381 riešila generálna kongregácia Nitrianskej župy spor pre pripojenie časti benediktínskeho opátstva zamarovskými zemanmi. Opátstvo zastupoval skalský opát Ján zo Zliechova.
Pro

duktom uvedených sporov je metačná listina svedectva z r.1423, ktorá sa týka územia Zamaroviec, pretože sa v nej popisujú hranice chotára dediny (possessio) Zamarovce. Prvýkrát sa v tejto listine spomína susedná obec Hrabovka.

Majitelia Zamaroviec mali záujem rozširovať svoj chotár aj na úkor susedných dedín. Známe sú spory s Kubrou o pasienky na sihotiach Váhu, či s mestom Trenčín a trenčianskym panstvom. Okrem pasienkov pri Váhu využívali Zamarovčania na pastvu aj terény vo svahoch61, a to i neskôr.

Zamarovce sa stali na vyše storočie akýmsi malým ?nákladným prístavom?. V súčanských lesoch totiž ťažili na predaj drevo, ktoré sem dovážali. Preto Gašpar Ilešházi v l.polovici 17.storočia vybudoval na pravom brehu Váhu pri Zamarovciach prístav pre plte, ktoré odvážali (odplavovali) drevo ďalej. Z toho vznikol spor medzi mestom Trenčín a trenčianskymi hradnými pánmi pre porušenie brežného práva. Spor vyriešil kompromis, keď hradní páni platili mestu Trenčín ročne 80 zlatých a 25 denárov za prenájom tohto miesta. Prístav pre plte v Zamarovciach prevádzkovali ešte aj v závere 18.storočia.

Jednou zo smutných udalostí v obci bola epidémia cholery roku 1866, ktorej podľahlo 13 obyvateľov.

Medzi činitele, ktoré približujú Zamarovce k roku 1918, teda k záverečnej časti tejto ostatnej kapitoly, patrí i činnosť tehelní, ktoré ovplyvnili viaceré generácie Zamarovčanov. Určitý podnet k ich vzniku a vybudovaniu dala svojho času aj výstavba v meste Trenčín. Urobili tak trenčianski podnikatelia bratia Frimmlovci v 2.polovici 19.storočia, keď tu vybudovali tehelňu (zanikla r.1980). Roku 1908 vystaval vedľa menšiu tehelňu Móric Mahrer. Trenčiansky staviteľ Gustáv Dohnány ju neskôr odkúpil.

Nie je tomu tak dávno, keď ešte Zamarovčania pracovali v blízkom, pri odkrytom kameňolome, z ktorého kameň používali o.i. na spevňovanie hrádzí na Váhu.64

Pri počiatkoch kultúry a školstva. Pamiatky

Tieto činitele zohrávajú v živote každej obce či mesta významnú a nezastupiteľnú úlohu. Pod pojmom kultúra myslíme súhrn výsledkov tvorivej činnosti ľudí vo vývine ľudskej spoločnosti, civilizáciu, napr. z kultúry ľudovej, národnej, hmotnej, duchovnej a pod.

Školstvo predstavuje organizáciu, systém školskej výchovy, napr. štátne školy, cirkevné školy a i. a školy ako také: učňovské, poľnohospodárske atď.

Pamiatky sú trvalé, stále spomienky na istú udalosť, na niekoho alebo na niečo, ďalej sú pamiatky starobylé, pripomínajúce minulosť, pamätihodnosť (staviteľské, umelecké a i.)65, hnuteľné a nehnuteľné.

Z vymenovaných oblastí registrujú aj v Zamarovciach niekoľko významných reálií, t.j . poznatkov, údajov o živote a kultúre daného obdobia či prostredia.66

Odhliadnuc od určitých kultúrnych aktivít rodu a rodiny Zamarovských v Zamarovciach (archív, knižnica, činnosť v inštitúciách, a pod.), ktkoré majú pre dnešok svoj význam, možno priamo alebo nepriamo registrovať jednotlivcov a skupiny, zaujímajúce náležité miesto pri kladení základov kultúry a školstva v Zamarovciach či v prospech Zamaroviec.

Je dobrou vizitkou obce, keď z radov jej obyvateľov niektorí dosiahnu významnejšie výsledky vo svojej práci, činnosti, v živote. Mnohí z nich sa stali vynikajúcimi pracovníkmi, odborníkmi, vedúcimi organizácií, lekármi, vedeckými pracovníkmi, diplomatmi, ale aj pozoruhodnými odborníkmi vo svojom remesle a pod.

Hoci viac podrobností o Pavlovi Hičoldtovi zatiaľ niet, možno konštatovať, že bol rodákom zo Zamaroviec, kde uzrel svetlo sveta 22.1.1701. Známe je o ňom to, že vo svojej dobe bol vynikajúcim pedagógom a historikom. Zomrel 18.2.1752.

O dr.Alexandrovi Liškovi zaiste každý občan Zamaroviec už niečo vie. Ba poznanie o ňom majú ľudia ďaleko za hranicami tunajšieho chotára.

Okrem základných poznatkov, život a dielo tohto niekdajšieho obyvateľa Zamaroviec si zasluhujú širšiu zmienku o ňom. Navyše preto, lebo v tomto roku 2003 je 120.výročie jeho narodenia.

Niekoľko málo autorov sa snažilo načrtnúť Liškov život. Existuje dokonca beletristické vydanie od českého autora: Hvìzda severu. Pomerne skromný je fotografický a dokumentačný materiál. Napriek tomu jeden z autorov, Jerguš Ferko poskladal istú mozaiku o Alexandrovi Liškovi. Nazval ho slovenským Jackom Londonom67, ktorý zažil a opísal svoje dobrodružstvá na drsnom americkom severe, najmä na Aljaške. Cesty zviedli sem aj A.Lišku, ktorý takisto prebrázdil snežné pláne tohto teritória a ktorý tiež zažil na týchto cestách nejedno dobrodružstvo, dodnes zahalené neodkrytým tajomstvom.

Alexander Liška sa narodil v bosnianskom Višegrade r.1883. Jeho otec bol Čech, dôstojník známeho 71.trenčianskeho pešieho pluku, ktorého príslušníci sa na sklonku l.svetovej vojny r.1918 2.-3.júna, vzbúrili v srbskom Kragujevci (44 z nich popravili).68 Liškova matka Malvína pochádzala zo známej slovenskej šľachtickej rodiny Medňanských. Liškovci sa po vojne presťahovali do Zamaroviec, pretože do Trenčína sa vrátilo veliteľstvo spomínaného pluku. V Zamarovciach teda býval aj mladý Alexander.

Jeho osud bol zaujímavý od mladosti. Štúdium na trenčianskom gymnáziu mu akosi nevyhovovalo, namiesto neho sa vyučil za obchodníka. Už v tom čase zvíťazila nad ním túžba po poznaní cudzích krajov. Na svojich cestách sa nakrátko zastavil v Šahách, v Kežmarku, čosi dlhšie pobudol vo Viedni, kde sa na istý čas zamestnal ako obchodník. Tu vychodil strednú všeobecnú obchodnú školu a pustil sa ďalej do sveta. V Berlíne ho operovali na akútny zápal slepého čreva, načas v tomto meste ostal a prijali ho študovať na lekárskej fakulte.

Ďalšie Liškove cesty a osud sú zahmlené rozporuplnými verziami. Jedno je však isté: využíval svoje obchodnícke poznatky ako úradník a neskôr ako manažér zahraničného oddelenia spoločnosti Lawrence Sawings Trust Co. v New Castle. Medzitým pokračoval v prerušenom štúdiu medicíny. Neutíchajúca túžba po poznaní ďalších krajov a nová funkcia cestovného agenta firmy mu ponúkla šancu precestovať americký západ. Zakladal tu filiálky firmy, občas pomáhal ako zdravotník. Z prístavného mesta Seattle odišiel na drsný americký sever, ktorý sa stal jeho životným osudom. So Zamarovcami ho spájala korešpondencia.

Okrem služobných povinností a poznávaní cudzích krajov vkladal na Aljaške nádej aj do šťastia pri prehľadávaní miestnych nálezísk zlata. Pri týchto potulkách sa cítil najlepšie. Na saniach so psím záprahom brázdil nehostinné snežné pláne, lovil zver, skúmal, hľadal zlato, zbieral nerasty i rastliny. Usmialo sa na neho aj šťastie. Našiel zlaté zrnká, niečo z nich poslal domov matke, avšak výbuch sopky a jej láva zničili jeho nálezisko. Medzitým sa stal už populárnym, podnikol botanickú výpravu údolím rieky Kusiloff, aby neskôr našiel znovu truchu zlata. Chýr o Liškovi sa dostal až k americkej vláde, ktorá ho roku 1926 poverila vedením výskumnej expedície neprebádaných diaľav Aljašky. Výpravu sprevádzali nespočetné nebezpečenstvá.

Po absolvovaní týchto ciest sa opäť dostal k štúdiu medicíny a roku 1928 poslal do Zamaroviec správu, že je lekárom. V meste Anchorage na Aljaške si otvoril svoju ordináciu a onedlho nato súkromné sanatóriu. Popritom stále bádal a zúčastnil sa dvoch geologických výprav. Jeho cieľom bolo získať doktorát aj z geológie. Keď sa medzi Eskimákmi rozšírila epidémia týfusu, Liškovi sa ju podarilo zlikvidovať. Americká vláda právom oceňovala jeho všestranné zásluhy. Venovala mu lietadlo, ktoré mu umožňovalo návštevu chorých aj v odľahlých osadách. Prezident USA Calvin Coolidge mu poslal osobný list ?Za zásluhy doktora Lišku v prospech Spojených štátov a ich občanov a k tomu v hotovosti 10 tisíc dolárov a 20 tisíc dolárov v šekoch podpísaných ministrom financií.

Zaiste i neustála a rôznorodá činnosť a s ňou súvisiaca permanentná zaneprázdnenosť zapríčinili, že Alexander Liška sa ?nestihol? oženiť. Roku 1938 poslal rodine do Bratislavy posledný list, v ktorom sa tešil na návštevu doma. Nedožil sa jej. Tak, ako mnohé iné udalosti v jeho živote, aj táto posledná je zahalená neznámom. Správy o jeho smrti sa rozchádzajú. Isté je len to, že zahynul po ošetrovaní v indiánskej osade. Správa pre jeho rodinu hovorí, že sa tak stalo koncom roka 1941.

Takto teda sa skončili životné osudy doktora Alexandra Lišku. Jeho život a pobyt v Zamarovciach pripomína p ňom pomenovaná ulica a na nej mizivé pozostatky základov domu, kde býval - na parcele známej pod názvom Liškovec. Iste aj 120.výročie narodenia Alexandra Lišku, slávneho Zamarovčana, stane sa príležitosťou na prehĺbenie záujmu o jeho život a uvedomenie si jeho veľkého významu.

Duch zamarovských dejín sa nám hlási aj z ďalšieho pohľadu a siaha až do súčasnosti. Je spätý so životom exulantov - habánov, pôvodne anabaptistov či novokrstencov, ktorí žili už v 16.storočí a snažili sa presadzovať do života utopistické zásady spoločenskej rovnosti. Vyznávali kresťanské učenie, zavrhnujúce krstenie detí. Ich hnutie sa šírolo najmä medzi chudobou a prenasledovali ich. Habáni (z nemeckéh Haushaben) museli často hľadať útočištia pred prenasledovaním. Títo potomkovia nemeckých prisťahovalcov na západné Slovensko, boli vynikajúcimi remeselníkmi, najmä hrnčiarmi ale aj kováčmi. Zaoberali sa však hlavne džbankárstvom a dodnes púta svojou krásou habánska keramika.

Jedno z útočísk našli v Zamarovciach, kde sa prisťahovali okolo roku 1632 z Čiech, najmä rodiny s priezviskami Fárik, Hudec, Jakúbek, Kadlec, Kobzík, Mikuš, Sirotný. Ich potomkovia žijú v Zamarovciach doteraz (porovnaj aj prezývku habán).

Vzhľadom na spomenuté remeselné zručnosti habánov stali sa v tomto smere pre príslušné miesto určite prínosom.

V ľudskej spoločnosti je po stáročia sprievodným činiteľom náboženstvo, ťažiskový fenomén duchovnej kultúry. Ide tu o vzťah človeka k Bohu ako k začiatku a koncu všetkého a uznávanie vlastnej závislosti od boha. Takto je to aj u väčšiny obyvateľov Zamaroviec, kresťanov. V minulosti to bolo tiež tak, hoci napr. roku 1828, ako sme už uviedli, okrem rímskokatolíkov a evanjelikov a .v. evidovali aj 19 židov (neskôr ich v obci tiež zopár bývalo).